• Kontakty na pracovníkov Mestského úradu
  • Elektronické služby
  • eGovernment
  • GIS Pezinok
  • Verejné obstarávanie
  • Odchyt psov
  • Ponuka práce

Cyklomaratón 2018 - 1. časť

TARA

Pohorie Tara je od  13. júla 1981 národným parkom (NP). Rozkladá sa na ploche 19200 ha. Vzhľadom na priaznivú klímu a odľahlosť Tary prežila ako endemit Balkánskeho polostrova Pančičova omorika. Je to živá fosília ( strom, niečo medzi jedličkou a smrekom). Priemerná  nadmorská výška Tary je 1000-1200m, najvyšší vrchom je Kozji Rid (1591m) a najnižší bod je  jazero Perućac (291 m). Podnebie je hornaté, letá sú svieže a zimy studené   s množstvom snehu.

Z 53 druhov cicavcov, ktoré boli zaznamenané v Tare, najatraktívnejšie sú medveď hnedý a kamzíky. Zo 135 druhov vtákov  je 43 sťahových.  Žijú tu aj ohrozené druhy, ako sú orly, jastraby a iní čističi prírody.
V lesoch Tary je viac ako 251 druhov húb, z ktorých 3 sú jedovaté. Jedným z nich je muchotrávka zelená - najnebezpečnejšia huba v Európe.

Rybolov na vodách NP Tara je pravý  pôžitok. Tieto vodné toky sú obývané asi 40 druhmi rýb (lipeň , kapor, mrena, pstruh  ...).
Oblasť parku Tara je bohatá na archeologické náleziská od obdobia neolitu až po stredovek. Sú tu niektoré nekropoly - stećci v Perućcu, pozostatky stredovekej pevnosti Solotnik a kláštor Rača, nadácia kráľa Dragutina Nemanjica zo 13. storočia.

Na území Tary sa nachádza 18 horských chodníkov s celkovou dĺžkou 120 km. Ak chcete prejsť tieto trasy, odporúčame použiť horské mapy, ktoré sú k dispozícii v informačných bodoch v parku.

Projekt TAROCIKL definuje 27 cyklistických chodníkov dlhých asi 420 km a tým sú otvorené dvere pre nový druh cestovného ruchu bez akýchkoľvek nepriaznivých vplyvom na prírodu.

Josif Pancic o Omorike ako smrekovci, ktorá sa líši od jedle a smreku, prvýkrát počul v Užickom kraji  v roku 1855. Nepodarilo sa mu ju nájsť pri návšteve tohto regiónu v 1861. A tak dal v roku 1865 príkaz priniesť pre potreby Veľkej školy zo západnej časti Srbska konáre a šišky. Medzi nimi boli nájdené aj dva konáre Omoriky. No nebolo zaznamenané odkiaľ boli, ani kto ich zaslal. Preto na nasledujúci rok odišiel so svojimi žiakmi na vedecký výlet do západného Srbska a opäť ju nenašli aj keď prechádzali okolo miest jej výskytu. Objaviť sa ju podarilo až na konci roku 1875. Josif Pancic našiel Omoriku v Zaovine. Objav a popis uverejnenil v nemeckom jazyku v článku o novom ihličnane vo Východných Alpách. Je oficiálne zaevidovaný  v botanike v latinčine. Vo vedeckých kruhoch je označovaný ako Pancic Picea omorica P., ktorú sa  často  láskavo nazýva „ľadová krása“. Pančičova omorika ako „živá fosília“ svetovej flóry predstavuje vedeckú hádanku. Inštitút lesníckej univerzity v Belehrade zriadil na Jelovej hore prvú plantáž Pančičovej omoriky, aby sa zachoval tento ohrozený druh a  umožnila výroba sadeníc. Kanic vo svojich cestopisoch vysvetľuje, že Pančičovu omoriku používali ešte  Rimania kvôli trvanlivosti ako podporné stĺpy v baniach v Bosne.

Smrek omorikový alebo smrek balkánsky (neformálne omorika, balkánsky smrek, staršie smrek omorika; lat. Picea omorika) je strom z čeľade borovicovité (Pineaceae). Tento druh je pôvodom z bývalej Juhoslávie, rastúci pôvodne len na malom areáli na toku rieky Driny. V Srbsku je zákonom chránený. V súčasnosti je hojne pestovaný.
       

Hotel Omorika , Tara


Tarabići iz Kremne
Pamätný dom proroka "Kremantské proroctvo"
Oblasť Kreman alebo Šargan zahŕňa severnú časť Zlatibora. Obec Kremna je rodiskom prorockej rodiny Tarabic. V 19. storočí žila v obci Kremna známa rodina Tarabic, o ktorej sa hovorilo, že sú  jasnovidci. "Kremanské proroctvo" je zbierka údajných proroctiev Tarabicovcov. Tarabicovci údajne vo svojom proroctve hovorili o vynálezoch ako sú televízia, telefón, telegraf, predvídali zmeny  na tróne Srbska, pád dynastie Karadžordjeviča, príchod Josipa Broza k moci a podobne. Prvý Tarabič, ktorý údajne mal prorocké schopnosti, bol Miloš Tarabič, ktorý sa narodil v roku 1809 a zomrel v roku 1854. Dnes turisti do Kremne prichádzajú nielen skrz  proroctvá. Existuje čoraz viac ľudí, ktorí si chcú vychutnať nedotknutú prírodu tohto regiónu. Samotné meno Kremna je odvodené od názvu minerálu kremeň.
 
Drvengrad – Kustendorf
je podhorská osada - etno obec - skanzen na hranici medzi Tarou a Zlatiborom.
Bol založený a postavený na vrchu Mećavnik režisérom Emirom Kusturicom za účelom natočenia filmu "Život je zázrak".

Od vstupnej brány je hlavná ulica s názvom Ivo Andric a vedľa nej sú ulice Ernesta Če Gevare, Dijega Maradone, Miodrag Petrović Čkalje, Felinija a Bergman. Jedna ulica nesie meno aj srbského  tenisového hráča Novaka  Đokovića.
Šarganská osmička je najatraktívnejšou turisticko-múzejnou železnicou v Európe a je zaradená medzi svetové unikáty ako jedinečné architektonické majstrovské  dielo v kategórii úzkokoľajných železníc.  Spájala  Belehrad so Sarajevom a Dubrovníkom a bola spustená do prevádzky 2.2.1925. Prevýšenie  300 metrov medzi Mokrou  Gorou  a Šargánom na vzdialenosť 3,5 km bolo vyriešené unikátnym a jedinečným spôsobom - neobvyklou slučkou vo forme čísla 8. Na dĺžke trati  dlhej 13,5 km je tam 22 tunelov (najdlhšie pod Šarganou a nesie meno Alexandra I), 5 mostov (najdlhšia z nich je 44,30 m na rieke Kamešina) a viadukty.


Višegrad
Najstaršie stopy života ľudí v tomto regióne pochádzajú  z obdobia Ilýrov  (1500 rokov pred naším letopočtom), kedy boli tieto oblasti obývané ilýrskymi  kmeňmi Autarijatov a Ardijejov. Ich hroby boli nájdené v okolí. V neskoršom období sa táto oblasť stala súčasťou rímskej provincie "Malavico". Údolím  rieky  Drina prechádzala rímska cesta "Via Drina" a v tomto období prišli na územie aj nemeckí baníci Sasi. Aj dnes tu má jedna časť Visegrádu  názov Sase.
Neďaleko od Visegrádu boli nájdené rímske mince Konštantín I. a II. Pri  výskume v roku 1966 v oblasti obce Mušici sa našli pozostatky slovanskej keramiky zo šiesteho a siedmeho storočia, ktoré svedčia o osídlení Slovanmi  tejto oblasti.
Višegrad (srbsky Вишеград) je mesto v juhovýchodnej časti Bosny a Hercegoviney, ktoré leží na rieke Drina . Rozprestiera sa v hlbokom horskom údolí na dopravnom ťahu medzi srbským mestom Užice a bosnianskou metropolou  Sarajevo. Stredoveké bosnianske  mesto bolo v roku 1454 okupované vojskom  Osmanskej ríše. Turci ho spravovali až do roku 1878, kedy po Berlínskom kongrese  pripadlo Rakúsko-Uhersku. Rakúsko -Uhorsko pomohlo s rozvojom mesta, ktoré sa z orientálneho sídla stalo malým mestom európskeho rázu. Vybudovali  vodovod, boli zriadene katastrálne knihy, vybudovaná úzkokoľajná železnica a verejné služby.  Mesto je známe predovšetkým vďaka historickému kamennému mostu cez rieku Drinu, ktorý je zapísaní v zozname pamiatok UNESCO a o ktorom vtedajši juhoslovanský spisovateľ Ivo Andrić napísal román Most na Drine. Na jeho počesť bola na sútoku riek Rzav a Drina v rokoch 2011–2014 na návrh a za peniaze známeho filmového režiséra Emira Kusturici vybudovaná nová štvrť nazvaná Andrićgrad (Kamenný hrad).
 

Most na Drine vo Višegrade je donácia veľkovezíra Mehmeda Pašu Sokolovića (Tur. Sokollu Mehmet Pasa, 1506-1579). Bol jedným z veľkých vojvodcov osmanskej ríše bosnianskeho pôvodu. Narodil sa v dedine Sokolović neďaleko od mesta Rudo v r.1505 alebo 1506 ako dieťa pravoslávnych rodičov. V tom čase tam bola tradícia známa ako Divširma alebo "platba krvou – krvavá daň." Srbské deti boli násilne unesené a odvezené do Turecka, kde boli konvertované na islam a vyškolené vo vojenských školách, aby sa stali Janičiari (zradcovia svojej viery a národa), elitní vojaci v Osmanskej ríši.
Tak bol odvedený ako dieťa aj Bajica Sokolović a dostal meno Mehmed. Ten sa neskôr vďaka svojim schopnostiam stal dôstojníkom v osmanskej armáde a na vrchole svojej moci sa stáva veľkovezírom (premiérom podľa dnešných meradiel). Vtedy nariadil, aby sa vo Višegrade na rieky Drina postavil most, odkiaľ viedla obchodná cesta medzi Bosnou a Istanbulom. Bolo to v rokoch 1571 až 1577 a je dielom vtedy najslávnejšieho osmanského architekta Mimara Sinana Koca. Je vybudovaný v orientálnom štýle a  považuje sa za majstrovské dielo toho obdobia.  Most meria takmer 180 metrov. Má 11 kamenných oblúkov, ktorých vzdialenosti sú medzi 11 – 15 metrami, šírka 6,30 m.
Andrićgrad alebo Kamengrad mesto ( Kamenné mesto), kultúrne centrum a druh etno-dediny, ktoré sa nachádza na sútoku rieky Rzav a Drina  vo Višegrade. Pre návštevníkov bolo otvorené 5. júla 2012. Mesto je postavené z kameňa a nachádza sa v ňom 50 budov.
 
Visegrad - https://www.youtube.com/watch?v=3NBQUlK_pO4