Prepnúť na plnú verziu

Ján Zigmundík


 
 * 1. 4. 1846 Vrbové
28. 2. 1938 Pezinok
 
národný buditeľ, spisovateľ, pedagóg, astronóm

<< predchádzajúca
| zoznam osobností
| ďalšia >>

     Po ukončení ľudovej školy vo Vrbovom, pokračoval v štúdiu na meštianskej škole v Trnave a na nemeckom reálnom gymnáziu v Bratislave. Ďalej smerovali jeho kroky na polytechnický inštitút do Viedne, kde študoval matematiku, fyziku, geometriu, kreslenie a francúzštinu. Po smrti otca sa vrátil po roku domov a pokračoval v štúdiu na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Do Pezinka prišiel ako 23-ročný učiteľ koncom roku 1869. Mal za sebou už vydanie svojho prvého pedagogického diela Úryvky z výchovoslovia (pedagogie), kde zhrnul poznatky európskeho pedagogického myslenia i vlastné názory na problematiku cieľov výchovy. Ako pedagóg používal učebnice slovenčiny, ktoré sám napísal, a ktoré sa potom používali aj v iných slovenských školách, napríklad: Malá slovenská gramatika, Cvičenia mluvničné, pravopisné a slohové, Učebnica slovenčiny v nemeckom jazyku a iné. Zostrojil tiež „Tellurium“ (zemestroj), učebnú pomôcku pre znázornenie obehu Zeme okolo Slnka, ktorý bol patentovaný a vystavený na svetovej výstave v Paríži v roku 1900.
Napísal mnoho vedeckých prác. Známa je jeho kniha Malý Bilz, Zlatá pokladnica zdravia. Písal aj úvahy, state, úvodník a správy do mnohých slovenských i zahraničných periodík. Bol agilným národným, osvetovým a ľudovýchovným pracovníkom, členom Matice slovenskej a ešte v roku 1870 založil „Všeobecný učiteľský spolok prešporskej stolice“, ktorý však bol zanedlho pre Zigmundíkove revolučné myšlienky zatvorený. Zároveň bol vynikajúcim hudobníkom, dirigentom spevokolu v Trenčianskej Teplej a v Pezinku, kde bol dlhoročným organistom v kapucínskom kláštore, a tiež huslista i tenorista v divadelných spolkoch v Pezinku a v Bratislave. Pezinok mu vďačí aj za vznik ochotníckeho divadla a Mestskej verejnej knižnice. Stal sa Čestným občanom mesta Pezinok. Cez prázdniny sa často v jeho rodine zdržiaval ako mladý študent, generál Milan Rastislav Štefánik. Medzi jeho priateľov patril aj Jozef Ľudovít Holuby, s ktorým spolu navštevovali okolitú prírodu a výsledkom ich botanizovania je Veľký herbár západoslovenskej flóry. Zomrel takmer 92-ročný v Pezinku, kde je aj pochovaný.