Hlavná navigácia
Rýchla navigácia
Veľkonočné rozhovory s pezinskými duchovnými
Prázdne kostoly, obmedzený pohyb a ďalšie prísne opatrenia proti šíreniu nového koronavírusu dávajú blížiacim sa sviatkom Veľkej noci neobvyklú podobu. Pre každého človeka je to nová skúsenosť. Každý sa musí vyrovnávať s mimoriadnou situáciou, hľadať vysvetlenie, útechu, nádej. O netradičnej Veľkej noci sme sa rozprávali s pezinským evanjelickým farárom Vladimírom Kmošenom a s pezinským katolíckym farárom Jánom Ragulom.
Vladimír Kmošena: Verím vo Veľkonočné ráno, ktoré príde
Ako v súčasnosti komunikujete s veriacimi?
Prvá nedeľa, keď sa brány kostola zatvorili, bola 15. marca. Snažil som sa pripraviť duchovné slovo, biblické zamyslenie a zavesil som ho na našu internetovú stránku – zbory.ecav.sk/pezinok. Po čase, keď so mnou robila rozhovor Televízia Pezinok, navrhol som, či by sme takéto biblické zamyslenia nemohli nahrávať ku každej nedeli. Napokon vznikla pravidelná relácia Duchovné slovo, v rámci ktorej sa vysiela záznam z katolíckej omše, potom je predel a nasleduje evanjelická pobožnosť. Reláciu môžu diváci vidieť v nedeľu o pol dvanástej predpoludním, o pol šiestej večer a reprízuje sa až do ďalšej nedele. Najmä naši starkí – predovšetkým v domove dôchodcov – nie všetci majú k dispozícii internet. Televízia Pezinok teda urobila vynikajúcu vec, aby aj do domácnosti týchto starších ľudí priniesla Slovo Božie, veriaci mohli vidieť svoj kostolík, farára, farárku a prijať aj požehnanie. Je to pre nich silné a som za to televízii vďačný. Evanjelická pobožnosť sa aktualizuje aj na Veľký piatok, to isté zostane na Bielu sobotu a na Veľkonočnú nedeľu sa opäť aktualizuje.
Hľadajú u vás vaši veriaci útechu?
Mal som pár telefonátov, ale – a to bolo pre mňa povzbudivé – veriaci sa skôr zaujímali o to, ako sa držím ja s rodinou. Pôsobíme s manželkou v Pezinku už sedem rokov, ale na rozdiel od našej dcéry, nie sme Pezinskí rodáci. A človeku dobre padne, keď mu dajú domáci pocítiť, že už patrí do tunajšej rodiny. Takisto sa snažím nájsť si čas a cez deň zavolať aspoň pár ľuďom, popýtať sa ich ako sa majú. Aj takouto formou udržiavanie spoločenstva pokračuje. Že by bol na tom niekto z psychického hľadiska zle, to som zatiaľ v našich radoch nepostrehol, skôr naopak, navzájom sa povzbudzujeme. V pezinských evanjelických rodinách zohrávajú dôležitú úlohu deti, ktoré sú v kontakte so starkými a povzbudzujú ich, takže necítia takú silnú sociálnu izolovanosť.
Vážnejšia, než strach z ochorenia či nakazenia, je podľa mienky psychológov úzkosť z vývoja, z budúcnosti, neistota, obavy z ekonomických dôsledkov. Vnímate to podobne?
Samozrejme si kladieme otázky, čo to vlastne je – aj z hľadiska Pána Boha. Je to trest? Je to zdvihnutý Boží prst? Osobne to cítim trochu inak. Je to vážna vec, veľa ľudí vo svete už zomrelo a zomiera. Vírus môže zasiahnuť kohokoľvek, či je to člen kráľovskej rodiny, politik, herec, jednoduchý človek... Pravdou je: Všetci sme zraniteľní! Túto skutočnosť si my ľudia 21. storočia neradi pripúšťame. Z toho plynie potreba zaujať postoj. Najlepšie z toho vychádza postoj zodpovednosti. Zodpovedné správanie sa voči časnosti a aj voči večnosti. Strach, obavy a neistota, samozrejme doliehajú na nás, no nesmieme im podľahnúť. A nemyslím si, že je všetkým dňom koniec. Nemyslím si ani to, že je to Boží trest. Predovšetkým je to znamenie doby, aby sme mnoho pochopili. Či je to zdvihnutý Boží prst? Pozrite, žiadnemu z rodičov nemožno odoprieť priestor k napomenutiu svojich detí, ani Otcovi nebeskému. Možno sme vo svojom spôsobe života zabúdali na skutočné hodnoty. Možno zabúdame aj na samotného Pána Boha. Našťastie platí to staré dobré slovenské príslovie: Keď je bieda najväčšia, pomoc Božia najbližšia. Pán Ježiš Kristus položil život za nás. Aj nás Slovo Božie vyzýva, aby sme kládli život za svojich bratov. (Biblia 1.Jánov 3,16) Kto sú hrdinovia dnešnej doby? Hrdinami sú tí, ktorí nasadzujú svoje životy, ktorí sa obetujú, slúžia, rovnako tak tí, ktorí už položili svoj život za svojich bratov, sestry, lebo sa obetovali pre druhých. Meníme svoje postoje, sme ohľaduplnejší. Povedzme, aká bola nespokojnosť a hromženie, keď v minulosti jeden z našich biskupov prišiel z návrhom, aby sme mali na Slovensku v nedeľu zatvorené obchody. A dnes nie je otvorený ani jeden a všetci to prijali. Zrazu sme sa stali inými. Povzbudzujem ľudí, aby to nebrali ako posledný deň, ale ako znamenie doby, ktoré nás učí vrátiť sa k základným hodnotám, ako sú viera, láska, nádej, zodpovednosť, milosrdnosť a pokora.
Ako vnímate zatvorenie kostolov?
Také niečo si nikto nepamätá – cirkvi bolo odopreté vstúpiť do Domu Božieho. Kladiem si otázku prečo? Prečo to takto dopadlo? Hospodin hovorí: Milosrdenstvo chcem a nie obetu. Boli sme teda ako cirkev naozaj milosrdní? Sú hodnoty viery a lásky pretavené do nášho spolužitia, alebo len hovoríme ako sa milujeme, v Pána Boha veríme a milosrdenstva pritom niet? Áno, v cirkvi je určite milosrdenstvo, ale nájdeme ho dostatok? Je naše kresťanstvo skutočne úprimné? To sú vážne otázky, ktoré si cirkev musí položiť. U proroka Ozeáša čítame: „Pre ich zlé skutky vyženiem ich zo svojho domu!“ Či toto slovo platí, alebo neplatí aj o nás, je to obrovská lekcia pre samotnú kresťanskú cirkev, bez rozdielu či ide o evanjelikov, katolíkov... Teraz sa nemôžeme na nič hrať, musíme byť všetci úprimní pred Bohom. Napriek tomu strašnému, čo sa deje, vnímam lásku Otca nebeského, ktorý nám dáva priestor, aby sa mnoho zmenilo k lepšiemu.
Nie je symbolické, že táto kríza vrcholí počas pôstu?
Písala mi pozdrav jedna staršia spolupracovníčka v cirkvi z Čiech. Chcela tohoročný pôst intenzívnejšie zasvätiť a uvažovala, ako to spraví. Napísala: „Přijde mi to až úsměvné, chtěli jsme nějak začít prožívat postní dobu, bez obžerství, bez tancovaček a v klidu a ejhle, postní doba si našla nás a teď to vlastně děláme, aniž bychom nějak chtěli.“ To je realita mnohých z nás. Naši starí rodičia si dokázali uctiť Pána Boha počas pôstu. A nás doba naučila, že aj my to dokážeme. Nesmierne si vážim, čo sa udialo v slovenskej spoločnosti, že sme sa behom týždňa zobudili. Mali by sme ďakovať Pánu Bohu zato, že sa to v nás našlo.
Aké slová by ste ľuďom adresovali pred Veľkou nocou?
Služby Božie nie sú o tom, že my slúžime Pánu Bohu, ale že Pán Boh slúži nám. A tento priestor k tomu tu máme stále, aj keď sme teraz ochudobnení o spoločenstvo. Ale vážili sme si ho dostatočne? Teraz ho máme odopreté a cítime, ako veľmi nám chýba. No zo strany Božej sa nič nemení. Pán Boh nie je závislý od toho, či sme sa zišli v kostole, alebo nie. My sme od toho závislí. Dajú sa prežiť krásne, požehnané sviatky aj napriek tomu, že nemôžeme byť v spoločenstve. Lebo vidíme, že aj keď Pán Boh dopustil, neopustil nás. Milosť Božia je stále pri nás. Slovo Božie má stále možnosť ako k nám prehovoriť. Môžeme počuť Slovo Božie vďaka televízii a médiám, ktoré ponúkajú duchovnú útechu. Vnútorný život, prežívanie viery a vzťahu s Ježišom Kristom teda nie sú viazané na to, či sme boli spolu s bratmi a sestrami. Aj keď sme oddelení, v duchu sme stále spoločenstvo a Kristus je stále pri nás prítomný cez Svätého Ducha. A aj keď kňaz udelí požehnanie cez televíziu, je to stále platné. Po Veľkom piatku prichádza Veľkonočné ráno. Verím vo Veľkonočné ráno, ktoré príde aj v tejto pandémii a zasa budeme môcť spoločne chváliť Hospodina nášho Boha, nášho Spasiteľa Pána Ježiša Krista v chráme.
Ján Ragula: Človek premôže zlo, keď otvorí svoje srdce
Kostoly sú prázdne, čo je skutočnosť, akú asi nik zo súčasnej generácie nezažil, ani ju nepozná z rozprávania. Ako v tejto situácii komunikujete s veriacimi?
Situácia je taká, že naozaj nemôžeme sláviť verejné bohoslužby. Kostoly sú prázdne, ale nie sú úplne zatvorené. Ľudia sa môžu prísť pomodliť, hoci len v obmedzenom režime – po sklenené dvere. Ostatná komunikácia je už len nepriama. V nedeľu robíme online omše a takto budeme mať pokryté celé posvätné Trojdnie a Veľkonočné sviatky. Veľa informácií a oznamov dávame na našu internetovú stránku a sme pre veriacich stále k dispozícii. Máme aj osobné stretnutia, samozrejme pri dodržaní všetkých bezpečnostných opatrení. A aj čo sa týka spovede, dali sme ľuďom príležitosť formou googlovskej tabuľky, aby sa zapisovali – aby sa nestalo, že sa ich tam zhromaždí veľa, teda aby to bolo vždy osobné. Robíme to vonku v Kapucínskej záhrade a opäť pri zachovaní všetkých bezpečnostných opatrení. Nikto z nás nevie, ako dlho budú opatrenia trvať a veriaci bez týchto vecí nemôžu zostať. Väčšinou sú aj poučení tak, aby, pokiaľ sa dá, vytrvali v milosti a ak nás potrebujú, tak sme tu.
Veriaci môžu počuť Božie Slovo aj v Televízii Pezinok...
Pôvodne sme chceli robiť prostredníctvom televízie aj bohoslužby, ale oni nemajú vybavenie na priame prenosy. Náš internet zasa nestačil na to, aby sa cez neho dalo vysielať. Preto sme zvolili formu relácií najmä pre ľudí, ktorí nemajú možnosť nájsť si nás na internete, teda hlavne pre seniorov. Robíme duchovné slovko a to, čo v nedeľu povieme pri Svätej omši, evanjelium a kázeň, to si televízia nahrá a vysiela to dvakrát denne. Takto sa prihovárame všetkým.
Potrebujú od vás veriaci povzbudenie?
Povzbudenie a nádej potrebujeme všetci. A vnímam to tak, že ju ľudia aj majú. V tomto období vidím, že máme veľa zrelých ľudí a nie sú takí, že by boli z tejto situácie zúfalí. Samozrejme sa sem-tam niekto ozve, ale to je skôr taká normálna komunikácia medzi ľuďmi, veď potrebujeme počuť jeden druhého, iste nám dobre padne nejaké povzbudivé ľudské slovo. Ale naozaj máme veľa zrelých veriacich, ktorí svoju vieru poznajú a aj v tejto situácii sa o ňu vedia oprieť.
Vážnejšia, než strach z ochorenia či nakazenia, je podľa mienky psychológov úzkosť z celého vývoja, z budúcnosti, neistota, obavy z ekonomických dôsledkov. Vnímate to podobne?
Ľudia si kladú takéto otázky a aby som povedal pravdu, aj ja si ich kladiem. Myslím na ľudí, ktorí majú rodiny, majú deti, hypotéky... Nie som ekonóm, ale verím, že sa ekonomické opatrenia urobia tak, aby to ľuďom pomohlo. A čo bude potom, uvidíme, až keď bude potom. Ale mám očakávanie a vnímam ho aj u ľudí, že keď to prejde, zanechá nám táto skúsenosť aj niečo pozitívne.
Čo máte presnejšie na mysli? Súhlasíte s tvrdením, že kríza môže byť vždy aj príležitosťou?
Máme napríklad viac času. Veľa času trávime spolu doma a máme priestor na to, aby sme posilnili vzájomné vzťahy. Aby si napríklad manželia uvedomili, čo bolo to prvé, prečo jeden druhému obetovali svoj život, aby sa vrátili k svojej prvotnej láske, na ktorej celý vzťah stojí. Aby sa niektoré vzťahy vyčistili a posilnili pre budúcnosť. Teraz na to máme možnosť, akú sme doteraz nikdy nemali. Verím tomu, že to bude pozitívna vec, ktorá ľudí posilní a vnesie im nové svetlo do ich pohľadov na veci okolo seba. Lebo predtým sme sa už dostali do situácie, keď sa začali spochybňovať základné veci, základné hodnoty... A zrazu príde nejaký malý vírus, ktorý ani nevidíme, potrebujeme naňho mikroskop a všetkým zatrasie. Ľudia si možno budú viac vážiť aj normálne veci, ktoré sme doteraz prehliadali.
Aké slová by ste adresovali svojim veriacim tesne pred blížiacimi sa Veľkonočnými sviatkami?
Táto Veľká noc bude iná už len vzhľadom na okolnosti, ktoré sú také aké sú. Ale podstata tohto sviatku ostáva stále rovnaká. A možno práve v takýchto výnimočných dňoch je posolstvo Veľkej noci ešte silnejšie. Lebo pre nás je Veľká noc neustálym pripomínaním si a sprítomnením toho, čo sa odohralo na Kalvárii, keď Kristus zomrel a na tretí deň vstal z mŕtvych, premohol smrť a dáva nádej človeku. To je jedno posolstvo. A druhým je fakt, že zlo je porazené. Že nás zlo niekedy potrápi? Áno, prichádza zvonku a prichádza aj z nás samých, veď sú to naše slabosti, naše hriechy, naše hlúposti a chyby, ktoré to zlo do života pustia. Ale vždy, keď dá človek priestor pre Boha, keď otvorí svoje srdce pre lásku k Bohu a pre lásku k blížnemu, vždy to zlo premôže a porazí. A to je hlavné posolstvo Veľkej noci a je v týchto dňoch ešte silnejšie – netreba sa báť, veľkonočná nádej nám vlieva nádej aj do našich životov. Ak by som teda chcel čitateľom zaželať požehnané Veľkonočné sviatky, myslím to v tom najúprimnejšom zmysle, aby aj tieto dni, ktoré prežívame, boli takým požehnaním. A to, čo si v bežných dňoch možno nie vždy uvedomujeme, môžeme silnejšie precítiť práve teraz v tomto stíšení a v pokoji sviatkov. A bude to o to krajšie.
Na čo sa najviac tešíte po konci karantény?
Na normálne ľudské stretnutia. Teraz, aj keď niekto príde, máme všetci rúška, dezinfikujeme sa... Takže sa teším na také normálne veci, ktoré človek má a ani si neuvedomí, ako mu môžu chýbať – na veci, ako je napríklad také obyčajné chlapské potrasenie rukou. A keď budú v kostole opäť ľudia a budem im vidieť to tváre, tak to bude úplne super, lebo je zvláštne rozprávať pred prázdnymi stoličkami. Prihovárate sa ľuďom, no nemáte spätnú väzbu, alebo ju máte až oneskorene, keď niekto zareaguje na televízne vysielanie. Ale v kostole mám spätnú väzbu hneď, lebo vidím tváre ľudí a vnímam túto neverbálnu komunikáciu. No a ešte sa teším na svojich žiakov v škole, keď sa spolu opäť stretneme.
ky/pixabay